Založ si blog

Nezamestnanosť ako nevyhnutná súčasť kapitalizmu

Otroctvo, ale i akákoľvek fyzická práca by sa dala odstrániť iba za predpokladu plnej automatizácie. „Keby každý nástroj na rozkaz alebo už s predvídaním takéhoto rozkazu dokázal splniť svoju úlohu… keby tak člnky same od seba tkali a paličkovali, hrali na gitaru, nepotrebovali by stavitelia pomocníkov, ani páni otrokov.“ [1]

Keď Aristoteles písal tieto slová, sotva by mohol tušiť, že raz bude ľudstvo naozaj v situácii, kedy budú značnú časť práce za človeka odvádzať stroje. Vďaka technologickému pokroku by sa dnes človek mohol zbaviť bolestnej manuálnej práce v mnohých oblastiach a žiť pohodlnejší život. Avšak opak je pravdou. Napriek všetkým výdobytkom našej civilizácie sme svedkami čoraz väčšieho zotročovania miliárd ľudí. Ročne na následky totalitnej vlády kapitálu umiera 18 miliónov osôb[2]. Ak porovnáme tieto čísla s počtom obetí druhej svetovej vojny, ktorá si vyžiadala podľa najvyšších odhadov 72 miliónov obetí na ľudských životoch (a to za 6 rokov – teda priemerne 12 miliónov obetí ročne), tieto štatistické údaje nám odhalia skutočnú tvár režimu, ktorý si nasadil masku demokracie a slobody. I tak, napriek všeobecne známej chudobe v krajinách tretieho sveta, rozširujúcej sa biede i na území našej krajiny, a to krajiny, ktorá už v dejinách dokázala byť hospodársky sebestačnou, zostávame apatickí voči krivdám, ktoré sa denne odohrávajú v našej bezprostrednej blízkosti, ba ktoré sami zakúšame. A preto dnes väčšmi ako inokedy je na mieste pýtať sa, čo nás donútilo pritakávať stanovenému poriadku? Aká sila nás udupáva, že sa sami uspokojujeme s životmi otrokov? Rezignovali sme, alebo sme len zaslepení a nevidíme problémy okolo nás?

painting2_thumb Jednou z patologických stránok spoločensko-ekonomického systému, v ktorom žijeme je práve nezamestnanosť. Aktuálne sa zvykne považovať tento jav za riešiteľný v danom spoločensko-ekonomickom usporiadaní. Je prítomná predstava, že nezamestnanosť je zapríčinená nedostatkom pracovných miest alebo dokonca nezáujmom ľudí pracovať. Pozornosť obyvateľstva je sústredená na partikulárne osobitosti ako priaznivé aspekty podnikateľského sektoru, ktorý by mal vytvárať nové pracovné príležitosti alebo na sociálne reformy, ktoré majú časom nezamestnanosť odbúrať. V spoločenskom diskurze však nezaznievajú príčiny tohto javu, ktoré nevyhnutne súvisia s celkovým spoločensko-ekonomickým poriadkom. Od roku 1989 bol na územie našej krajiny implantovaný model kapitalistickej ekonomiky. Už v polovici 19. storočia poukázali Marx s Engelsom na fakt, že vznik a rozširovanie nezamestnanosti tvorí neodmysliteľnú súčasť, bez ktorého by kapitalizmus nefungoval. Kapitál prostredníctvom vysokého počtu nezamestnaných dokáže účelovo stláčať mzdy na minimum a zároveň zachovávať poslušnosť a disciplínu pracujúcich. Tí, pod hrozbou straty akýchkoľvek i tých minimálnych prostriedkov za ktoré denne pracujú, sú ochotní bez vyšších nárokov znášať dehonestujúce vykorisťovanie zo strany kapitalistov. Zisk stúpa úmerne tomu, ako klesá mzda a klesá úmerne tomu ako mzda stúpa [3], a tak nezamestnanosť vznášajúca sa ako Damoklov meč nad hlavami všetkých pracujúcich, ktorí by mali ambíciu vzdorovať, je nevyhnutná pre fungovanie kapitalistického spoločensko-ekonomického poriadku. Výstraha straty prostriedkov na život drží robotníkov pripútaných pracovať hoc i v neľudských podmienkach za minimálne mzdy. Človek získava prostriedky na uspokojenie základných potrieb predajom svojej pracovnej sily. Odňatie príležitosti predať svoju pracovnú silu znamená zbaviť ho možnosti dôstojného života, ba života vôbec. Nezamestnanosť znamená stratu prístupu k prostriedkom na zabezpečenie životných potrieb a tak priamo produkuje chudobu. V súčasnosti je podľa štatistík, na Slovensku evidovaných takmer 15 percent nezamestnaných. V tomto čísle však nie sú započítaní tí, ktorí nedosiahli vekovú hranicu 25 rokov a rovnako i Slováci pracujúci v zahraničí. Znížiť toto číslo ani odbúrať nezamestnanosť ako takú sa zatiaľ nepodarilo žiadnym sociálnym reformám, ani zákonom umožňujúcich úľavy pre podnikateľov, ktorí by mali nové miesta zabezpečiť. Nepozdvihli chudobné zbedačené obyvateľstvo našej krajiny ani neprispeli k prístupu k dôstojným životným podmienkam. Realitou zostáva, že sme svedkami šíriacej sa chudoby, dehumánnych vzťahov medzi zamestnancami a zamestnanými, stále klesajúcich pracovných príležitostí a rovnako i úpadku vo verejnom sektore reprezentovanom najmä školstvom, zdravotníctvom, kultúrou a vedou. Napriek masovo sa šíriacej predstave o spravodlivom demokratickom režime, v ktorom má každý možnosť rozvíjať sa, zakúšame denne pravý opak. V globálnom meradle dokonca na následky podvýživy a hladu zomiera každých 3,6 sekundy jeden človek, ročne 15 000 detí.[4] Na následky chorôb spôsobených zlými životnými podmienkami podľa organizácie UNICEF umiera ročne až 29 000 detí.

Všeobecne má práca pre život jednotlivca, ale i spoločnosti ako takej výsostnú úlohu – je substanciálnou podstatou človeka. Prácou si človek svet pretvára, aby v ňom dokázal prežiť a zároveň sa ňou utvára i sám človek. Práca je mu vlastná, je jeho antropínom popri ďalších špecifických vlastnostiach. Avšak čím sa pre ľudstvo stáva práca v daných spoločenských podmienkach?

Práca – záruka šťastného života?

Protikladom nezamestnaného jedinca je jedinec zamestnaný. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že byť zamestnaným je zárukou šťastného života, v ktorom by prísľuby pokrokovej spoločnosti boli i reálne naplnené. Dôležité je však vo vzťahu človeka k svojmu zamestnaniu, k svojej práci, poznamenať, že funkcia základného atribútu ľudskej bytosti, ako tvorivého princípu utvárania osobnosti degeneruje na trpkú činnosť, ktorou denne musíme stráviť osem hodín, aby sme sa dostali k prostriedkom nevyhnutným pre život. Práca sa stáva odcudzenou, rovnako ako výrobky, ktoré ten ktorý robotník vyrobí. A tak ako je robotníkovi odcudzený produkt jeho práce, je mu odcudzená i samotná tvorivá činnosť, vzťah k produktu práce iného robotníka, vzťah k sebe samému a teda k ostatným. Ako píše Marx, práca nie je uspokojením nejakej potreby, ale len prostriedkom k uspokojovaniu potrieb mimo nej. Jej cudzota sa prejaví jasne v tom, že ako náhle neexistuje žiadny fyzický ani iný nátlak, uteká pred ňou ako pred morom[5]. Napriek tejto krutej realite je to stále šťastnejší prípad života v kapitalistickom socio-ekonomickom systéme. Ako už bolo spomenuté, okrem úlohy anonymného robotníka, ktorý trávi hodiny za pásom v továrni alebo úradníčkom za písacím stolom open spacu nadnárodnej spoločnosti, sa ľudia v kapitalizme ocitajú často v ešte zložitejšom postavení. Sú nezamestnaní. Prostriedky na uspokojenie základných životných potrieb sú im odopreté. Cynickí predstavitelia mocenskej štruktúry hovoria, že vďaka vlastnej neschopnosti alebo ešte lepšie, nezáujmu pracovať. Na jednej strane sú tu teda otroci, ktorí často v neľudských podmienkach denne vynakladajú svoju životnú energiu, svoju pracovnú silu za minimálne mzdy len aby mohli prežiť, a na druhej strane sú tu tí, ktorí by sa radi zapojili do vykorisťovacej mašinérie, len aby mohli uživiť samých seba a svoje rodiny. Chcú byť otrokmi, pretože inak neprežijú. Kapitalisti nepotrebujú biče, aby udržali na svojich pozíciách námezdne pracujúcich, pomyselným bičom či palicou sa stáva hrozba v podobe nezamestnanosti. Inak sme úplne slobodní. Nemusíme pracovať v ťažkých podmienkach, vynakladať všetku svoju energiu len pre bohatnutie hŕstky kapitalistov za biednu odmenu, ktorá nám v konečnom dôsledku postačí len na to, aby sme mali ďalší deň silu vstať a znova pracovať, znova produkovať zisk kapitalistovi, nie, nemusíme, môžeme sa „slobodne“ rozhodnúť, že zomrieme od hladu alebo na následky choroby, na ktorej liečbu nebudeme mať finančné prostriedky. Každý, kto chce prežiť, teda každý človek, keďže má v biologickej predispozícii i pud sebazáchovy, sa chce radšej zamestnať a dostať sa k aspoň mizivým prostriedkom na život. Faktom je, že množstvu ľudí je táto možnosť odopretá. Zostávajú za bránami fabriky, kľačia v podchodoch veľkomiest alebo sa túlajú z mesta do mesta v snahe nájsť si svoje miesto pre život. Akú majú hodnotu pre kapitalistickú spoločnosť? Sú, ako hovoril už Lenin, len rezervnou armádou práce, slúžia ako výstraha, reálna výstraha, ktorá sa dotýka každého zamestnaného. Takýto človek v systéme nemá okrem tejto žiadnu inú hodnotu. Ekonómia si ho nevšíma, v dobe kedy nepracuje, nehľadí naň ako na človeka, ale prenecháva takéto skúmanie trestnému súdnictvu, lekárom, náboženstvu, štatistickým tabuľkám, politike a dozorcom.[6] Takýto človek je spoločnosťou odsúdený nie len na smrť hladom, ale rovnako ako kacír v stredoveku je zároveň biľagovaný, kriminalizovaný a je ním všeobecne pohŕdané. Tulák je označený za zločinca – je špinavý, smrdí a vyhýbame sa mu. Len málokto si uvedomí, že bol o prostriedky na dôstojný život pripravený spoločensko-ekonomickým systémom. A to ku prekvapeniu práve tým, ktorý sa pasuje slobodou a demokraciou, vyhlasuje sa za jediný humánny a najlepší možný. Je ale najlepšie pre ľudstvo, keď miliardy ľudí hladujú alebo pracujú za menej ako dolár na deň, keď ďalší migrujú a umierajú na hraniciach štátov, v ktorých si myslia že nájdu to, čo doma stratili? Je najlepším možným spoločenským zriadením zriadenie, ktoré ročne produkuje miliónové straty na životoch, ktoré ľudí zotročuje a vylučuje, ktoré medzi ne stavia betónové oplotenia a zaobchádza ako s divou zverou? Toto má byť vysnívaná demokracia a sloboda? Naozaj nemôže spoločenský systém vyzerať inak? Kapitalistickí ideológovia povedia, že spoločensko-ekonomické vzťahy vyvierajú zo samotnej podstaty človeka – človeka egoistu, súťaživého individualistu, ktorý chce pre seba ukoristiť čo najväčší zisk. Nevychádza ale táto definícia skôr ako z prirodzenosti ľudského rodu z ekonomickej základne, ktorá determinuje ideovú nadstavbu spoločnosti, teda právo, kultúru či morálku? Preto je racionálne pýtať sa, či je realita, ktorá je nám predostieraná ako prirodzená a ktorú horko denne znášame, jedinou najlepšou možnou.

Kapitalizmus – najlepší zo všetkých svetov?

Často sa môže zdať, že dnešný človek už nie je schopný uvažovať bez ideologických hraníc, ktoré jeho myslenie limitujú. Keďže propaganda je prítomná všade – v televízii, divadle, novinách alebo v tematických plánoch základných škôl, ocitli sme sa v situácii, kedy si dokážeme lepšie predstaviť, že nasledujúci deň pristane v miestnom parku vesmírna loď riadená mimozemskou civilizáciu než že by naša spoločnosť dokázala fungovať bez súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Neoliberálne heslo presadzované americkou garnitúrou 90 – tych rokov „Niet inej alternatív“ („There is no alternative“) sa nám vžilo pod kožu ako večný zákon, s ktorým nemožno súperiť, lež ho iba prijať. Avšak v skutočnosti nejde o žiaden prirodzený zákon, o žiadne večné nezvrátiteľné procesy, ktoré musíme rešpektovať, iba o orwellovskú propagandu, ktorá sa u nás mocne udomácnila a ktorá nás denne núti vstať a bez reptania sa vrhnúť do podlej mašinérie ľudského vykorisťovania a dehumanizácie. Čo človek vytvoril, to predsa dokáže i pretvoriť. V skutočnosti neexistuje žiadny rozumný dôvod, prečo zotrvávať v otrockom postavení.

Ako bolo povedané, nezamestnanosť je fenomén, ktorý neodmysliteľne patrí k štruktúre trhových kapitalistických vzťahov. Je jednou zo základných čŕt kapitalizmu, a preto tento problém nemožno riešiť v rámci kapitalistickej organizácie ekonomiky. Systém nám ponúka len náplaste v podobe charitatívnych nadácií. Tie však neprispievajú ku konštruktívnemu riešeniu príčin, ale postihujú len následky. Ak nezamestnanosť, ktorá produkuje v daných podmienkach chudobu je neodmysliteľným prejavom kapitalizmu, jej odstránenie musí nevyhnutne súvisieť s odstránením daných spoločenských štruktúr.

Čo s tým?

Ako však docieliť prestavbu spoločenskej organizácie? Ako odstrániť ničivé dopady kapitalistického besnenia na životy? Všeobecne existujú dva možné spôsoby transformácie spoločnosti. Aktuálny diskurz sa pohybuje medzi dvoma odlišnými stratégiami a to sociálnou reformou alebo sociálnou revolúciou. Na prvý pohľad sa zdá, že sú to dve stratégie, ktoré vedú k jednému cieľu – ako už bolo spomínané k odstráneniu patologických stránok života, k prestavbe spoločenského poriadku. Prostredníctvom zavádzania postupných reforiem sa má v konečnom dôsledku dospieť do želaného štádia, kedy bude možné, aby ľudstvo vytvorilo „ozajstnú svetovú civilizáciu na základe nového univerzálneho poňatia rovnosti, zatiaľ neuskutočnených humanitných hodnôt „slobody, rovnosti a bratstva“ [7], ako hovorí W.I. Robinson – populárny americký teoretik globálneho kapitalizmu, alebo socialistickú spoločnosť založenú na skutočných demokratických princípoch prostredníctvom podnikov riadených zamestnancami, čo napríklad odporúča D. Schweickart [8]. Postupnými reformami v konečnom dôsledku má prísť k náprave neželaných aspektov kapitalizmu. Možno ale odbúrať aspekty, ktoré sú podstatou daného spoločenského usporiadania? Presadzovanie postupných sociálnych reforiem nielenže nie je v riešení daných problémov efektívnym, navyše vyvoláva domnienku, že v rámci súčasného spoločensko-ekonomického poriadku je zmena možná. Za pacifistickou víziou postupnej transformácie spoločnosti, ktorá sa javí ako humánna, civilizovaná a rozumná, stojí v skutočnosti len udržovanie statu qou spočívajúce v pestovaní falošnej nádeje na lepší život. Uvedomiť si teda, že v rámci aktuálnych spoločenských štruktúr nie je zmena možná, je prvým krokom k aktívnej snahe o zmenu. Na rozdiel od sociálnej revolúcie, ktorá usiluje o neodkladnú a nevyhnutnú prestavbu spoločenského poriadku, ktorá ničí starý režim a vytvára nové štruktúry ( neopomínajúc samozrejme fakt, že dejiny postupujú kontinuálne a teda aj nový režim nesie so sebou stále známky režimu starého), je spôsob nastolenia zmeny prostredníctvom sociálnych reforiem odsúdený pritakávať nastaveným mocenským štruktúram. V prípade revolučnej stratégie je nevyhnutnosť zmeny demonštrovaná okamžitým konaním. Neodvoláva sa na budúcnosť, nevykrúca sa a neospravedlňuje patologické dopady reality zbožnými želaniami. Revolúcia je politickým aktom stvorenia, pokým reforma lavíruje v nastavených mantineloch. Sociálna reforma môže prebiehať len v rámci daného zákonného poriadku, nie je zákonodarstvom samým. Vzťah oboch spôsobov nazerania na zmenu popísala už na začiatku 20. storočia Roza Luxemburgová : „Zákonná forma reformná nemá v sebe hybné sily nezávislé na revolúcii, pohybuje sa v každom období dejín len v určitej čiare a len potiaľ, pokiaľ ešte pôsobí postrčenie, ktorého sa jej dostalo posledným prevratom, konkrétne povedané, pôsobí len v rámci spoločenskej formy, vyvolanej na svet posledným prevratom.“[9] Navyše je nutné uvedomiť si, že nezamestnanosť ako i ďalšie patologické stránky súčasného spoločensko-ekonomického systému, nevzniká nariadením zákona, ale z hospodárskych príčin. Z toho vyplýva, že jej riešenie nemôže spočívať v rovine zákonných úprav. Hospodárstvo sa stalo sférou „apolitickou“. Akékoľvek pokusy a zásahy do nastaveného ekonomického poriadku sa stretávajú s likvidačnými sankčnými opatreniami zo strany svetového trhu. Štáty a ich zákonníky neplnia funkciu reprezentanta občanov, neprispievajú k všeobecnému rozvoju, ale sú len bezpečnostnou službou medzinárodného kapitálu. Aké prevratné sociálne reformy potom možno od takýchto inštitúcií očakávať?

Revolúcia a reforma tak v skutočnosti nie sú dve stratégie vedúce k jednému cieľu, ktoré sa líšia len v trvaní, ale obe spejú k odlišným cieľom. Pokým sociálna reforma chce systém napraviť, chce poopraviť jeho nežiadúce stránky, sociálna revolúcia ho chce zrušiť a vytvoriť systém nový. Ako ukázal už Marx a Engels a na nich nadväzujúci ďalší teoretici, napriek ich súčasnej ideologickej kriminalizácii legitímni vedeckí autori, javy, ktoré spôsobujú príkoria bežného života v globálnom meradle sú nevyhnutnou súčasťou takéhoto spoločenského poriadku. Sú jeho podstatou, ktorá ho bude tvoriť či už v podobe tzv. demokratickej, diktátorskej alebo fašistickej. Nemožno sa zbaviť vykorisťovania zamestnancov ani nezamestnanosti ak sú podstavou spoločensko-ekonomického systému.

Pochopenie týchto faktov nie je ničím novátorským, avšak i tak je nutné pripomínať si príčiny aktuálneho stavu, v ktorom sa nielen Slovensko ale takmer celý svet ocitá. Tieto skutočné príčiny sú denne zahmlievané lživou propagandou, kedy sa základné problémy spoločnosti prehliadajú, alebo ich príčiny zámerne dezinterpretujú. Preto je nutné uvedomiť si nielen fakt, že nezamestnanosť nevyhnutne prináleží kapitalistickým ekonomickým vzťahom, ale najmä, že nebude odstránená, pokiaľ nebudú odstránené dané spoločensko-výrobné vzťahy. Vykročenie z blúdenia naučených právd súčasného režimu a pozastavenie sa nad jeho fungovaním, nazeranie na spoločnosť zvonku, nie z vnútra jej pravidiel, je prvým impulzom na ceste k zmene. A tá nespočíva v náboženskom dúfaní, ale v aktívnom čine. Jediným spôsobom ako aktívne pristúpiť k prestavbe spoločenského poriadku rovnako ako v minulosti, tak i dnes, je revolúcia.

Dokedy ešte?

Neustále počúvame správy o obetiach holokaustu, fašistických režimov, niektorí učíme študentov o tragických udalostiach 20. storočia, o genocídach, nezmyselných vojnových ťaženiach a zabíjaní a mnohí sa pýtame, prečo s tým vtedy ľudia nič nerobili. Prečo dopustili, aby historické udalosti nadobudli takých rozmerov, o ktorých slýchame? Neniesli tí, ktorí sa len mlčky prizerali, morálnu zodpovednosť za životy miliónov prenasledovaných a mučených v pracovných táboroch? Nenesieme vari my morálnu zodpovednosť za milióny ľudí, ktorí denne umierajú od hladu, na následky vojen či chorôb spôsobených ich životnými podmienkami? Prizeráme sa katastrofe zapríčinenej kapitalistickým spoločensko-ekonomickým systémom, ktorý ako kyselina rozožiera všetky časti spoločenského organizmu. Je na mieste pýtať sa dokedy budeme mlčať? Kým nestratíme prácu my? Kým nebudeme mať z čoho uživiť svoje deti alebo rodičov? Kým nebudeme umierať v priekope a ostatní na nás budú pľuť, lebo nás budú považovať za kriminálnikov alebo povaľačov? Riešenie týchto problémov nevisí kdesi v hmle budúcnosti, ale je neodkladné práve teraz. Ak je aktívny čin jedným zo spôsobov demonštrácie ľudskosti, potom ľahostajnosť človeka udupe, potopí ho a povedie do prehlbujúceho sa otroctva.
Keď Aristoteles písal o člnkoch tkajúcich samých od seba sotva mohol tušiť, že raz bude plná automatizácia možná. Sotva by si mohol predstaviť, že sa ľudstvo vďaka technologickému pokroku raz dotkne reálnej možnosti pohodlnejšieho života. Ako by sme ale Aristotelovi vysvetlili, že aj napriek tomu, že člnky tkajú same od seba a stavitelia nepotrebujú pomocníkov, ale že najťažšiu prácu dokáže vykonať stroj, že i napriek tomu stále potrebujú páni otrokov?

Dominika Dinušová

ODKAZY
[1] Aristoteles: Politika. Bratislava : Pravda 1988, s. 25; 1253 b
[2] Hrubec, M.: Od zneuznání ke spravedlnosti. Praha : FILOSOFIA – ΦІΛΟΣΟΦΙΑ 2012, s. 157
[3] Marx, K.: Námezdní práce a kapitál. In: Marx, K. A Engels, B: Vybrané spisy, zv. 1, Praha : SVOBODA 1976, str. 491
[4] http://chudoba.sk/?p=1109
[5] Marx, K.: Odcizená práce. In: Marx, K. a Engels, B.: Vybrané spisy, zv. 1, Praha: SVOBODA 1978, s. 60
[6] Marx, K.: Mzda. In: Marx, K. a Engels, B.: Vybrané spisy, zv. 1, Praha: SVOBODA 1978, s. 55
[7] Robinson, W.I.: Teorie globálního kapitalismu, Praha: FILOSOFIA 2009, s. 286
[8] Títo autori sa prikláňajú k stratégii sociálnych reforiem, ktoré povedú ku konečnej zmene spoločenského usporiadania
[9] Luxemburgová, R.: Sociální reforma nebo sociální revoluce? In : http://www.demokratickalevice.cz/wp-content/uploads/Rosa_Luxemburgova-SocialniReformaNeboSocialniRevoluce1900.pdf

Vybrané poznámky k aktuálnemu stavu globálneho fašizmu

10.09.2013

Niet väčšieho potešenia pesimistu ako vlastné omyly Euroatlantická konzumná spoločnosť je „hlboko“ znepokojená: kapitalizmus drasticky lieči jej ilúzie o humánnom charaktere tohto typu viac »

Blokáda pochodu neonacistov v Bratislave

22.03.2013

V sobotu 16. marca sa v Bratislave uskutočnil pochod stúpencov vojnového Slovenského štátu, ktorí si po úvodných predslovoch na Hodžovom námestí pripomenuli sladké časy klérofašizmu demonštratívnym viac »

Otázky zamestnanosti absolventov VŠ

20.03.2013

Zamyslenie sa nad stavom vysokoškolského vzdelania na Slovensku Na úvod by som spomenul zopár všeobecne známych faktov z oblasti uplatnenia absolventov vysokých škôl v praxi. Neskôr stručne viac »

Oceľ

EÚ uvalila antidumpingové clá na čínske oceľové plechy

28.02.2017 15:10

Európska únia definitívne zaviedla antidumpingové clá na dovoz hrubých oceľových plechov z Číny.

Kim Čong-un, KĽDR, Severná Kórea

Južná Kórea navrhuje pozastavenie členstva KĽDR v OSN

28.02.2017 15:00

Južná Kórea v utorok vyzvala na "kolektívne opatrenia" proti Severnej Kórei, zahŕňajúce aj možné pozastavenie jej členstva v Organizácii Spojených národov.

Kellyanne Conwayová, Oválna pracovňa, Biely dom, Trump

Snímka kľačiacej Trumpovej poradkyne vyvolala rozruch

28.02.2017 14:57

Búrlivé diskusie o morálke prezidentského štábu v utorok vyvolala Kellyanne Conwayová, ako v topánkach kľačí na pohovke v Oválnej pracovni.

calais, utečenci, migranti, polícia, protest, demonštrácia,

V Nemecku zabil mladík dvoch policajtov

28.02.2017 14:48

V nemeckom Brandenbursku zabil 24-ročný mladík, ktorý bol na úteku, dvoch policajtov. Tento vrah je podozrivý z toho, že predtým zavraždil svoju 79-ročnú babku.

leofrankel

Frankelova spoločnosť združuje ľudí, ktorých spája záujem o teoretické a politické otázky antikapitalistického hnutia usilujúceho o nastolenie nových, socialistických spoločenských vzťahov. Nielen v minulosti, ale predovšetkým dnes je toto hnutie ideovo a politicky heterogénne. Potom čo sa od neho odlúčil sociálno-demokratický prúd, je tvorené komunistickými (proletárskymi) a niektorými radikálno-demokratickými (maloburžoáznymi) stranami a skupinami. Časť z nich vychádza z marxizmu, iné z teórií, ktoré sa viac-menej vyznačujú eklektizmom. Frankelova spoločnosť sa politicky hlási ku komunistickému disentu, teoreticky k dialektickému, revolučnému marxizmu, ktorý vyjadruje triedne záujmy námezdne pracujúcej väčšiny – proletariátu. Uvedomuje si pritom nevyhnutnosť spoločného postupu v rámci širokého hnutia odporu proti kapitalizmu.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 8
Celková čítanosť: 7666x
Priemerná čítanosť článkov: 958x

Autor blogu

Kategórie