Frankelova spoločnosť

Voľne k Peter Daubner: Súdruhovia, na Stalina radšej nezabúdajte!

S pobavením som si prečítal článok Petra Daubnera na internetovej stránkeNového slova (http://www.noveslovo.sk/node/56107). Hneď na začiatku by som rád zdôraznil, že sa v mnohom s autorom zhodneme, hoci on sám s tým iste neráta. Určite sa zhodneme v kritickom, nedogmatickom postoji voči Marxovmu dielu. Neustále zdôrazňujem potrebu jeho prehodnotenia, zohľadnenia skúseností sovietskeho socializmu i najnovších výsledkov spoločenských vied. Ak chcete, akejsi „novej syntézy“, vychádzajúc z Marxa – ale Marxa vedca a filozofa, nie Marxa ako neomylného božstva. Práve tak je kritický i môj pohľad na mnohé aspekty existencie Sovietskeho zväzu. Neidealizujem si ho, práve tak, ako ho ani nedémonizujem. Iste, bol Stalin, boli tu chyby pochádzajúce od Lenina, a boli i také, majúce svoj pôvod u samotného Marxa. Ako príklad uvediem zanedbanie a podcenenie Marxom úlohy a možností politickej nadstavby systému, tak v oblasti stabilizácie kapitalistického systému, ako aj jej kľúčového významu pre systém socialistický (previazanosť hospodárskeho a štátno-administratívneho sektora, kompenzácia chýbajúceho ekonomického prinútenia). S tým je úzko previazaná známa otázka „demokratického centralizmu“, ku ktorému je možné vztiahnuť značnú časť problémov ohľadom porušovania princípov socialistickej demokracie a právneho štátu v Sovietskom zväze.

Keď však dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté. Aby sme si rozumeli: hoci autor eufemisticky adresuje svoju kritiku „stalinizmu“, v skutočnosti sa jedná o útok na základné princípy Marxovej teórie – triedny boj, revolúcia, diktatúra proletariátu. Väčšina autorom kritizovaných údajných charakteristík stalinizmu totiž vychádza priamo či nepriamo z Marxa. Autor teda na jednej strane kritizuje sovietsky „reálsocializmus“ za to, že – údajne alebo skutočne – nenaplnil Marxove očakávania, na strane druhej ale popiera platnosť samotných Marxovych téz. Prečo nie – ale je lepšie to formulovať otvorene a podložiť argumentmi. I nás potom kritizuje z vyslovene marxistických pozícií, za prekrútenie a zneužitie pôvodného „čistého“ Marxovho učenia, na druhej strane však Marxa hneď v úvode svojho článku posiela do starého železa („axiómy marxistickej teórie spoločnosti a dejín sa stali (…) neudržateľnými”). Čo si teda vybrať?

To, že sovietsky socializmus mal svoje chyby, medzi nimi aj závažné, môže prekvapiť iba tých, ktorí si socialistickú spoločnosť (a cestu k nej) naivne stotožnili s akousi verziou kresťanského „kráľovstva nebeského“. Autorovi odporúčam zamyslieť sa aspoň nad niekoľkými všeobecne známymi faktami, aby pochopil základné objektívne podmienky výstavby socializmu v ZSSR a nemusel sa uchyľovať k metafyzickému výkladu ohľadom akéhosi „stalinistického zla“ – autoritárska politická tradícia ruského „samoderžavia“, budovanie socializmu v podmienkach polofeudálneho, agrárneho Ruského impéria (na čo nebola Marxova teória primárne určená), zlyhanie následných revolúcií v Európe a z toho vyplývajúca potreba výstavby socializmu v jednej krajine, neustále existenčné ohrozenie krajiny vonkajšou agresiou (a tým podmienená nutnosť urýchlenej industrializácie krajiny), zjednotenie ekonomicky a vojensky najsilnejších štátov kapitalistického sveta proti ZSSR po 2. svetovej vojne…

Autor ďalej využíva jeden obľúbený antikomunistický myšlienkový kotrmelec, medzičasom žiaľ už zľudovelý: automaticky stotožňuje kapitalistický systém ako celok s liberálnymi parlamentnými demokraciami povojnovej západnej Európy, s „vlajkovými loďami“ kapitalizmu. Kapitalizmus však nefunguje len niekoľko posledných desaťročí, tak isto ako sa neobmedzuje výhradne na hŕstku najbohatších štátov Západu. Prečo neporovnávať autoritatívny režim normalizačného Československa napr. s diktátorskými režimami Latinskej Ameriky? Alebo hoci i s európskymi režimami Franca, Salazara, či gréckou vojenskou juntou? Podobná výhrada platí aj ohľadne časového rozmeru: prakticky až do Stalinovej smrti bol socializmus sovietskeho typu prijateľný tak pre množstvo západných intelektuálov, ako aj pre široké masy proletariátu. Koniec jeho atraktivity sa nespája ani tak so zverejnením zločinov éry stalinizmu, ako skôr s umelým zvýšením atraktivity alternatívy – „sociálnych štátov“ Západu, umožneným strachom buržoázie zo sily Sovietskeho zväzu, keynesiánstvom a kolaboráciou sociálnych demokratov.

Predovšetkým však sú súčasťou kapitalistického systému i systémy fašistické – podľa starej „stalinskej“ tézy sa jedná o dve strany jednej mince. To, ktorá z nich sa v danom momente prejaví, závisí od stupňa ohrozenia kapitalistického systému (teda majetkových „práv“ buržoázie). Skutočne, kapitalizmus je ako rímsky Janus s dvomi tvárami – jednou peknou do dobrého počasia, druhou ohavnou do dažďa a búrky. Naši milí progresivisti si však akosi všímajú (a či chcú všímať) len jednu z nich. Zatiaľ sa to ešte dá – zatiaľ.

V prípade kritiky socialistických štátov sa však antikomunisti (a spolu s nimi i väčšina našich milých progresivistov) zameriavajú takmer výhradne na Sovietsky zväz, Stalina a gulagy, teda nie na náš relatívne liberálny (ako autor sám správne konštatuje) československý socializmus. Prečo asi? Zrejme preto, že z porovnania povedzme nášho normalizačného socializmu s mnohými dnešnými kapitalistickými režimami by tento vyšiel ako víťaz.

Samozrejme, nechcem zľahčovať skutočné chyby, ku ktorým došlo za socializmu. Takisto, sovietske skúsenosti nie sú jediným možným vzorom socialistického postupu. Sú však zdrojom priam neoceniteľných skúseností, tak v pozitívnom, ako aj negatívnom zmysle.

I samotnému Marxovi možno samozrejme mnohé vyčítať. V mnohých ohľadoch boli možno chyby minulého režimu skutočne spôsobené skôr prílišnou vernosťou Marxovi, dogmatizmom, prednosťou ideológie pred realitou a neschopnosťou operatívne korigovať zjavne nesprávny kurz, než zjednodušeným podaním či až vulgarizáciou jeho učenia, podmienenou reálnymi potrebami politickej praxe. Je však ľahké kritizovať Marxa i sovietsky socializmus z pozícií tzv. „progresívnej ľavice“. Sovietsky zväz bol od počiatku konfrontovaný s potrebou reálnych riešení, často v prostredí nesmiernych vnútorných ťažkostí a extrémneho vonkajšieho tlaku. Ideálne „riešenia“ od písacieho stola, tak ako nám ich ponúkajú páni „progresívni ľavičiari“, by len ťažko vyhrali krvavú občiansku vojnu, sotva by pomohli zvládnuť úlohu industrializácie a modernizácie polofeudálnej, agrárnej spoločnosti, či prekonať negramotnosť a predovšetkým vyhrať konflikt proti najmocnejšej armáde svojej doby! Pravda, musím uznať, že utopisti nikdy nevykonajú žiadne zločiny – utopisti totiž nevykonajú vôbec nič. Reálna úloha zmeny vlastníckych vzťahov v prospech pracujúcej väčšiny si vyžaduje úplne reálne mocensko-politické opatrenia. Ak však hodlajú „progresívni ľavičiari“ dosiahnuť zmenu osvetou a misionárskou činnosťou medzi predstaviteľmi buržoázie, v snahe presvedčiť ich o potrebe podeliť sa s chudobnými, ja im iste brániť nebudem. Len by tieto ich bohumilé zámery azda našli lepšiu realizáciu v niektorej z cirkví.

Nie, milí moji „progresívni ľavičiari“, nevyčítam vám, že kritizujete a revidujete Marxa – kritizujem to, ako to robíte, že tak činíte bez dostatočnej argumentačnej opory, často len opakujúc ošúchané antikomunistické klišé, pravda, v ľavicovom obale. Zahadzujete základné Marxove tézy ako zastarané, avšak neponúkate namiesto nich nič nové, vlastné. Predstierate akési riešenie, ktorým všaknedisponujete. Väčšinou len konštatujete dávno známe fakty o vykorisťovateľskom charaktere kapitalizmu. Ak odstránime pekný, farebný náter „trendy“ hesiel a utopických predstáv, zostane nám starý ošúchaný sociál-demokratický program vylepšovania kapitalizmu, v priebehu posledných dvoch desaťročí navyše aj skrachovaný, nedôveryhodný a skompromitovaný . Nepochybujem o tom, že „progresívni ľavičiari“ majú „jednoznačne divokú predstavivosť“ – proti ohromnej reálnej sile globalizovanej veľkoburžoázie však stavajú len prázdne frázy. Preto ich táto i do značnej miery toleruje. Nepredstavujú pre ňu totiž žiadne reálne nebezpečenstvo. Zato však antikomunistické programy denne priam zaplavujú televízne obrazovky na Slovensku i v Čechách. Prečo asi, keď (ako sa nám snaží autor navravieť), „stalinizmus je ako projekt definitívne mŕtvy“? Ktože to investuje milióny do ideologického boja s „definitívne mŕtvym“ systémom? Pán Eagleton sa síce môže domnievať, že „samotná myšlienka socializmu páchne vo svete v nozdrách mnohých tých, ktorí by z nej mali najväčší prospech“, ako to však ide dohromady s rôznymi prieskumami, od býv. NDR až po Maďarsko či Srbsko, kde sa značná časť respondentov, niekedy dokonca väčšina, vyjadruje v zmysle „za socializmu bolo lepšie“? Nevynímajúc ani samotné Rusko (kde počas ZSSR podľa autora vládla „bezútešná“ situácia) a kde je naviac „vysoko v kurze“ i samotný J.V. Stalin. Prečo si mnohí očití pamätníci čias socializmu naň spomínajú s nostalgiou, kým pre pána Eagletona (ktorý ho, predpokladám, nikdy osobne nezažil) je nočnou morou? Otázku nech si zodpovie každý sám. Autor sa ďalej pozastavuje nad tým, že v „srdciach mladých ľudí vo východnej Európe“, napriek ich zlému sociálnemu postaveniu, „vzplanul duch neoliberálneho triumfalizmu“ a dáva toto za vinu „stalinizmu“. Nebolo by však podstatne logickejšie očakávať takýto odmietavý postoj práve u staršej generácie, majúcej osobné skúsenosti s „hrôzami stalinizmu“? A prečo sa antikomunistická mediálna štvanica stupňuje práve dnes? Prečo nebola ani zďaleka taká intenzívna v 90. rokoch? Jednak samozrejme kapitalistickému systému tečie do topánok, jednak ale by sa dnes bežné agresívne antikomunistické pseudoargumenty nestretli v tej dobe s úspechom – ľudia mali časy socializmu ešte v čerstvej pamäti, preto by sa im podobná demagógia zdala absurdnou. Po dvoch desaťročiach systematickej antikomunistickej indoktrinácie (sprava i zľava) sa však tisíckrát opakovaná lož pomaly, ale iste stáva pravdou. No a samozrejme predovšetkým u mladej generácie, nemajúcej osobné skúsenosti so systémom socializmu.

Ak by teda skutočne predstavovala komunistická strana za socializmu vládnucu triedu (ako nám tvrdí autor), triedu v Marxovom zmysle a „ekonomickou podstatou stalinizmu bolo súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov sústredené v rukách mocenskej elity komunistickej strany“, potom sa jedná o v ľudských dejinách vskutku jedinečný prípad, keď vládnuca trieda sama a prakticky bez odporu odovzdala svoju moc do rúk inej triedy, hoci mala sústredené v rukách ohromné mocenské prostriedky na svoju obranu a prakticky žiadneho organizovaného protihráča vnútri systému. Možno takémuto výkladu veria „progresívni ľavičiari“, ja by som to však videl trošku inak: v priebehu existencie socializmu sovietskeho typu naozaj dochádza k vzniku straníckej oligarchie, akejsi „červenej šľachty“, v rukách ktorej je sústredená väčšina politickej moci. Táto postupne stráca záujem o socializmus, čoraz viac sa vzďaluje proletariátu (ktorý nominálne zastupuje) a vymyká sa verejnej kontrole (mimochodom, proces prebieha podstatne viac v post-stalinskej ére). Jej politická dominancia však nemá svoj pendant v podobe ekonomickej hegemónie, čiže vlastníctva výrobných prostriedkov. Oligarchia na nich síce parazituje, odjedá zo spoločného koláča viac, než jej prislúcha „podľa svojej práce“, avšak nevlastní ich. Táto situácia vedie u jej časti k snahe doplniť svoje dominantné politické postavenie aj zodpovedajúcim vlastníckym postavením. Tomuto však bráni ešte stále funkčný systém spoločenského vlastníctva, spolu so zodpovedajúcou ideologickou nadstavbou – preto musia ísť z cesty.

To je zrejme hlavný (hoci nie jediný) z dôvodov, prečo bol proces kontrarevolúcie taký rýchly a bezbolestný, prakticky bez odporu zo strany komunistických „elít“. Dalo by sa teda povedať, že systém padol nie preto, že by nebol „skutočným socializmom“, lež práve preto, lebo predovšetkým v oblasti ekonomickej základne ním bol. Jeden z možných pohľadov je ten, že fakticky „odhnila“ politická nadstavba systému, došlo ku kontrarevolúcii zvnútra systému, zo strany samotných jeho mocensko-administratívnych štruktúr. Čo sa však nijak nedotýka platnosti pojmov ako triedny boj, revolúcia, diktatúra proletariátu, či spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov, skôr nás to núti zamyslieť sa nad praktickou realizáciou spomínanej „diktatúry proletariátu“, nad vecami ako socialistická demokracia (nemajúca, pravda, nič spoločné s buržoáznym parlamentarizmom), či úloha politickej nadstavby ako takej.

Záverom by som rád upriamil pozornosť na posledné dva odstavce článku, v ktorých vychádza na povrch (zrejme nevedomky) skutočná podstata a ciele „progresívnej ľavice“. Nasledujúci výrok, vo svojej jednoduchosti geniálny, by si zaslúžil miesto v budúcom manifeste „progresívnej ľavice“:

„Nie je teda najschodnejšou cestou v súčasnej situácii zotrvanie v kapitalistických pomeroch, ktoré majú vysokú popularitu a nezanedbateľnú podporu pauperizovaného a systematicky indoktrinovaného obyvateľstva, než riskovanie toho, že po revolúcii budú nasledovať gulagy a „stalinistický“ teror?”

Tu je povedané všetko, čo potrebujete vedieť o „progresívnej ľavici“: skutočným cieľom je otupenie ostria triedneho boja, uspanie odporu voči kapitalizmu, udusenia boja za socializmus už v zárodku. Nejedná sa o nič iné, než o starú známu antikomunistickú frázu o kapitalizme ako „najlepšom zo všetkých možných svetov“. „Nepáči sa vám to? Nechcete sa zmieriť s postavením otrokov? Skončíte v gulagoch!“. Takto pomáhajú naši milí „progresívni ľavičiari“ konzervovať status quo. Autor taktiež zabúda na to, že tu jestvuje i tretia možnosť: že kríza sa bude i naďalej prehlbovať a buržoázia siahne po už osvedčenej medicíne – po fašizme. Už dnes vidíme príznaky plazivej fašizácie spoločnosti. Výzvy k nečinnosti v mene „menšieho zla“ ju len uľahčujú. Buržoázia už bez ostychu praktizuje svoje triedne panstvo (spomeniem zásahy proti demonštrantom, pri ktorých sa nám javí zásah na Národní tříde ako detská hra, systém „veľkého brata“ – všadeprítomného špehovania vlastných občanov, pri ktorom by ŠTB bledla závisťou, či koncentračný tábor na Guantáname). Adekvátne odvetné opatrenia zo strany pracujúcich sú však pre „progresívnych“ tabu. Svojim nekritickým opakovaním prázdnych fráz o slobode a demokracii pomáhajú dodávať buržoáznemu režimu zdanie legitimity, zakrývajúc už i pre nemarxistu zjavný fakt, že súčasný systém je vo svojej podstate diktatúrou kapitálu, akokoľvek sa tento fakt snaží zamaskovať formálnymi mechanizmami buržoázneho parlamentarizmu (čiže tzv. „demokracie“). Na to, aby ste odvrhli samotnú koncepciu triedneho boja, budete však musieť prísť s pádnejšími argumentmi!

Autor opakovane kritizuje socializmus sovietskeho typu za údajné „nesplnenie očakávaní“ – obráťme však otázku: s akým úspechom bojuje tzv. „progresívna ľavica“ proti kapitalizmu? A bojuje proti nemu vôbec? Má o to záujem? A čím ho chce nahradiť?

Nie, ja si nemyslím, že „existenciu kapitalizmu akosi všetci implicitne predpokladáme”. Implicitne i explicitne ju predpokladá len autor a jeho súdruhovia – „progresívni ľavičiari”. Ja som toho názoru, že kapitalizmus musí byť odstránený, odstránený v plnej miere a nahradený socializmom, teda kolektivistickým systémom so spoločenským vlastníctvom výrobnych prostriedkov a socialistickou demokraciou. Riešením teda nie sú nostalgické pokusy o reštauráciu pomerov normalizačného obdobia, ale ani sociáldemokratický či utopický pseudosocializmus.

Ladislav Trnavský