V sobotu 16. marca sa v Bratislave uskutočnil pochod stúpencov vojnového Slovenského štátu, ktorí si po úvodných predslovoch na Hodžovom námestí pripomenuli sladké časy klérofašizmu demonštratívnym pochodom na Martinský cintorín k hrobu Jozefa Tisa. Na ten istý deň bola nahlásená aj blokáda tohto pochodu, pod ktorú sa podpísali predstavitelia občianskych organizácii a ľudia, ktorí sa tak či onak hlásia k ľavicovým hodnotám, ale najmä radoví občania, z rôznych dôvodov vyjadrujúci nespokojnosť nad neofašistickým hnutím, ktoré sa v posledných rokoch rozmáha po celej Európe, Slovensko nevynímajúc.
Účastníci blokády sa stretli na Námestí Slovenského národného povstania, kde chceli pochodujúcich fašistov zastaviť, prípadne ich dôrazne upozorniť, že nie všetci Bratislavčania sú z ich prítomnosti nadšení a nie všetkým je vzostup fašizmu ľahostajný. Napriek tomu bolo zábavné sledovať všetky osobnosti verejného života v družných rozhovoroch navzájom i s členmi politickej lobby, takže zatiaľ čo pán Ftáčnik predstavoval občianskeho odporcu fašizmu takpovediac „zhora“, osobnosti profilované ako ľavicoví intelektuáli, či ochrancovia ľudských práv zase „zo stredu“, chýbal ten kľúčový prvok, tí „zdola“, tí jediní, ktorí môžu súčasný neofašizmus poraziť, tak, ako porazili jeho predchodcov v 20. storočí. Paradoxne, práve „holohlavci“ pôsobili tak akosi bezprostrednejšie, „ľudovejšie“ ako protestujúci, minimálne nemali problém s presunom cez celé mesto k hrobu svojho idolu, kým naša skupina sa počas antipochodu k cintorínu stenčila asi tak na polovicu pôvodného počtu. V každom prípade, celý priebeh poobedia ma len utvrdil v názore, že skutočný odpor voči fašizmu sa nesformuje v podmienkach takpovediac meštiackych záujmových krúžkov, ale na tak veľmi a tak dlho opomínanej ľudovej platforme, na ktorú má v časoch ekonomickej krízy práve fašizmus často taký tragický a zhubný vplyv. Bratislava funguje v podobných prípadoch ako výkladná skriňa a to výkladná skriňa elitárska, úprimne, ťažko povedať, kto z pochodujúcich či blokujúcich sa reálne pohybuje medzi pracujúcimi, aby videl aká je situácia medzi ľuďmi, s ktorými stále viac strácame kontakt.
Občianske iniciatívy sú samozrejme chvályhodné, no nemôžeme si nahovárať, že keď sa v Bratislave dvesto protestujúcich – ktorí si na konci nezabudnú zatlieskať, akí sú občiansky uvedomelí – postaví proti trom stovkám fašistov, pohnú sa ľady. Prirodzene by sa nepohli ani keby protestujúcich prišlo povedzme dvetisíc, smutný fakt v tejto súvislosti skôr je, že podobné akcie nereflektujú spoločenský pohyb, sú oddelené od reálnej situácie väčšiny ľudí na Slovensku a aj z týchto dôvodov nemajú šancu veci pohnúť. Kamkoľvek. Prestaňme sa malomeštiacky strkať a pretláčať, dokazovať si, kto z nás je uvedomelejší občan, „progresívnejší“ ľavičiar.
Nekoordinované občianske protesty majú vždy tendenciu sa rozplynúť, ideovo i fakticky „vyšumieť“. Aj z tohto dôvodu sa ukazuje ako stále podstatnejšia, ako som uvádzal už v článku o Kontraplese, organizácia a spolupráca. Nemôžeme sa voči sebe vyhraňovať, ak nechceme byť porazení. A hlavne, v situácii keď veľa ľavičiarov nachádza spoločnú reč takmer už len v antifašizme je dôležité hľadať k sebe cesty a neodcudzovať sa navzájom. A najmä, neodcudzovať sa pracujúcim.
MB