Frankelova spoločnosť

Zamyslenie sa nad stavom vysokoškolského vzdelania na Slovensku

Na úvod by som spomenul zopár všeobecne známych faktov z oblasti uplatnenia absolventov vysokých škôl v praxi. Neskôr stručne zhrniem môj subjektívny názor na príčiny a možné východiská z tohoto stavu.

Ako je známe, absolventi VŠ na Slovensku majú často problémy s hľadaním si zamestnania, čo dostatočne dokazujú štatistiky nezamestnanosti. Nebudem ich tu uvádzať, pretože sú voľne dostupné, všeobecne známe a navyše zaťažené chybami v interpretácii výsledkov. Niekedy sa napr. uvádzajú hodnoty absolútne, bez ohľadu na pomer k celkovému počtu absolventov danej VŠ. Podstatne horším faktorom je však nedostatočné zohľadnenie adekvátnosti daného zamestnania voči získanému kvalifikačnému stupňu. Zostaneme teda prevažne pri kvalitatívnych úvahách.

Preto len stručne: ku koncu roka 2012 stúpla absolventská nezamestnanosť medziročne z 3,8 percenta na 4,5 percenta. Dlhodobo je v tomto smere najúspešnejšou Slovenská technická univerzita (STU) v Bratislave, ktorej nezamestnanosť absolventov v dlhodobom priemere klesá, kým počet nezamestnaných absolventov fakúlt humanitných a spoločenských vied narastá – napríklad Univerzita Mateja Bela(UMB) v Banskej Bystrici, Univerzita Konštantína Filozofa (UKF) v Nitre a Univerzita Cyrila a Metoda (UCM) v Trnave (údaje ARA/denník Pravda).

Čo sa týka príčin tohoto neutešeného stavu, hneď na úvod by som chcel zdôrazniť, že za primárnu príčinu rozhodne nepovažujem kvalitu vysokého školstva, či dokonca samotných pedagógov. Tento dnes veľmi módny argument nie je ničím iným, než zastieraním skutočných príčin. Je pokračovaním známej a veľmi populárnej stratégie prenosu viny z vinníka – kapitalistického systému na jeho obete.

Najdôležitejším a limitujúcim faktorom zamestnanosti vo všeobecnosti, nielen absolventov VŠ, je však dostupnosť pracovných miest, ich pomer k počtu uchádzačov o prácu. Tento však nie je ovplyvniteľný samotným nezamestnaným, ani nesúvisí priamo s kvalitou absolventov VŠ. Ani ten najkvalifikovanejší pracovník sám o sebe pracovné miesto nevytvorí. Pomer počtu uchádzačov o prácu evidovaných na úradoch práce k počtu ponúkaných pracovných miest je toho dostatočným dôkazom. Aj v prípade toľko skloňovaného zakladania firiem absolventmi VŠ vstupujú do hry faktory, ktoré nemajú priamy súvis s kvalifikáciou: dostupnosť kapitálových zdrojov, stupeň nasýtenosti trhu a kúpyschopnosti obyvateľstva, ako aj celkové, rámcové podmienky podnikania, ku ktorým patrí i vymožiteľnosť práva či fungovanie právneho štátu vôbec (na Slovensku skôr jeho nefungovanie).

Nie, skutočná príčina nezamestnanosti na Slovensku je úplne inde: je ňou jednoznačne likvidácia veľkej časti priemyslu Slovenska po kontrarevolúcii roku 1989. Hospodárstvo Slovenska, kedysi pokrývajúce značnú časť potrieb krajiny a umožňujúce prakticky plnú zamestnanosť, bolo v priebehu privatizácie zdevastované, pričom často prišlo až k zániku výroby. Výrobné odvetvia sú však prirodzeným poskytovateľom práce pre väčšinu absolventov VŠ. Zároveň s úpadkom výrobných odvetví dochádza k masívnemu obmedzovaniu vedy a výskumu. Väčšina podnikov sa nachádza v rukách nadnárodných firiem, ktoré prenášajú aj aplikovaný výskum a vývoj do svojich centrál v zahraničí. S tým potom úzko súvisí prevaha nízkokvalifikovanej práce, robiaca zo Slovenska „montážnu linku“ Európy. Všetko ešte dodatočne zhoršuje aj asymetria v zastúpení jednotlivých výrobných odvetví s výraznou a jednostrannou preferenciou strojárskeho, najmä automobilového priemyslu a pridružených odvetví.

Ak by som mal spomenúť podiel viny na neuspokojivom uplatnení absolventov zo strany samotných vysokých škôl, tak by sa jednalo v prvom rade o nasledujúce faktory:

1. Neúmerný nárast počtu študentov prijímaných na vysokoškolské štúdium, absolútne nezohľadňujúci úlohu Slovenska v rámci medzinárodnej kapitalistickej deľby práce, čiže ako zdroja lacnej, najmä nízkokvalifikovanej pracovnej sily. Niekedy sa to javí tak, akoby vláda usilovala o zápis do Guinessovej knihy rekordov maximálnym počtom nezamestnaných absolventov VŠ. Prirodzene, problém existuje i v medzinárodnom meradle. Zo strany samotných univerzít je táto tendencia ďalej stimulovaná systémom financovania vysokého školstva zo strany štátu, motivujúcim univerzity k prijímaniu čo najvyššieho počtu študentov, ba až k akejsi vzájomnej konkurencii v tejto oblasti, k boju o študenta. Podotýkam, že vonkoncom nie prostredníctvom vyššej kvality výuky, skôr odbúraním prijímacích skúšok, celkovým znižovaním náročnosti štúdia a podobnými populistickými opatreniami. Výsledkom všetkého spomenutého je všeobecne známy fakt „inflácie“ vysokoškolských diplomov, nekrytých skutočnou kvalifikáciou absolventa.

2. Ďalším faktorom je nárast počtu vysokých škôl, univerzít a „tiež-univerzít“ – bez potrebného finančného a personálneho zabezpečenia, často aj bez reálnej spoločenskej požiadavky. Problémom však je nielen ich počet a kvalita výuky, ale aj štruktúra študijných odborov, kde prevažujú rôzne módne odbory. Badať absolútnu odtrhnutosť od spoločenskej reality, keď sú počty prijímaných na jednotlivé študijné odbory bez vzťahu k reálnym možnostiam ich uplatnenia. V dôsledku toho univerzity vyslovene chrlia absolventov priamo pre úrady práce. Populárne sú rôzne humanitné odbory, vrátane exoticky znejúcich „novotvarov“, kým zamerania po ktorých je reálny dopyt, sú často postihnuté nízkym záujmom. A to nielen zo strany uchádzačov o štúdium, ale aj samotných vysokých škôl či ministerstva – prejavuje sa tendencia k obmedzovaniu najmä prírodovedných a sčasti aj technických odborov, vzhľadom k vyššej investičnej i prevádzkovej náročnosti ich financovania. Opäť sa nejedná o problém špecificky slovenský – spomeniem napr. nedávnu vlnu likvidácie či obmedzovania určitých prírodovedných odborov vo Veľkej Británii, medializovaný aj na stránkach odborných časopisov.

3. Na treťom mieste by som spomenul macošský postoj k financovaniu vysokého školstva ako celku na Slovensku, jeho katastrofálnu podfinancovanosť. Jedná sa o všeobecne známy fakt, ktorý hádam ani nie je potrebné bližšie rozoberať. Slovensko sa v rámci Európskej únie dlhodobo nachádza na spodných priečkach rebríčka výdavkov na vedu a školstvo v pomere k HDP, pričom nás už začínajú predbiehať aj balkánske krajiny, ako napr. Rumunsko či Bulharsko. Platové ohodnotenie vysokoškolských pedagógov a vedcov je už tradične nedôstojne nízke, nedosahujúce často ani hodnoty pre nekvalifikované povolania. Z toho mála, ktoré štát poskytne na financovanie, sa značná časť stratí v prepadlisku mizerného manažmentu, byrokracie a korupcie. Spomenuté faktory v súčasnosti paralyzujú aj možnosti financovania zo zdrojov EÚ. Absurdný zákon o verejnom obstarávaní situáciu len ďalej zhoršuje. Začína k nám prenikať módny trend zo Západu – pracovné dohody aj pre VŠ pedagógov na dobu určitú, prípadne na čiastkový úväzok – absurdita z najabsurdnejších. Podobne ako na Západe sa začína v akademickom prostredí zosilňovať diskriminácia matiek s deťmi. Takéto pomery vyháňajú z vedy a školstva práve tých najschopnejších a najtalentovanejších. Aby boli v stave uživiť seba i svoju rodinu, sú nútení hľadať si lepšie platenú prácu mimo VŠ a často i mimo svojho odboru a zahodiť tak odbornú kvalifikáciu, ktorá ich stála nemálo energie a spoločnosť nemálo prostriedkov. Ľudia skutočne odborne zdatní, ktorí majú snahu vo svojom odbore niečo dokázať, len ťažko nájdu v slovenskej akademickej džungli, postihnutej absolútnym nedostatkom financií a dusenej rôznymi „akademickými klikami“ adekvátne uplatnenie, preto často opúšťajú Slovensko a hľadajú šťastie za hranicami.

4. Na poslednom mieste by som spomenul veľmi nedobrú klímu, vládnucu na vysokých školách, počínajúc samotným vzťahom študenta a učiteľa. V západnom, povedzme v rakúskom a nemeckom systéme vzdelávania (s ktorým som mal najviac príležitostí sa osobne zoznámiť), je cieľom študenta čo najviac sa naučiť a čo najlepšie sa pripraviť na praktický výkon svojho budúceho povolania, kým cieľom učiteľa je pomôcť mu toto vzdelanie dosiahnuť, čo najrýchlejšie a najkvalitnejšie. Vzniká partnerstvo medzi študentom a pedagógom, založené na spoločnom cieli. Diplom spolu s titulom sú tým pádom neoddeliteľné od samotnej kvalifikácie. Na Slovensku je cieľom študenta prejsť podľa možnosti bezbolestne systémom skúšok, a dopracovať sa čo najrýchlejšie k diplomu, kým cieľom pedagóga je klásť tejto jeho snahe do cesty prekážky vo výške stanovenej zákonom a univerzitnými predpismi. Získanie odbornej kvalifikácie študentom je pre obe strany druhotné.Vzťah medzi študentom a pedagógom je antagonistický, učiteľ sa snaží dokázať študentovi, že nič nevie a študent sa zase usiluje obísť systém „barikád“ na ceste k diplomu akýmikoľvek prostriedkami, bez ohľadu na prípadnú ujmu na svojej kvalifikácii. Pod vplyvom EÚ umelo implantovaný systém hodnotenia učiteľov študentmi na celej veci nič nemení, vzhľadom na už spomínaný antagonizmus a nedostatok dialógu medzi študentom a učiteľom. Zo strany študentov je často chápaný ako akýsi „odvetný prostriedok“ voči učiteľovi. Tu by som rád poznamenal, že v tomto ohľade nepokladám ani prednovembrový systém najmä vysokoškolského vzdelávania za ideálny. Načrtnutý problém nefungovania partnerstva medzi učiteľom a študentom existoval už v tej dobe, hoci jeho korene môžu byť podstatne hlbšie – čímsi vo mne vyvoláva reminiscencie na doby Rakúsko-uhorskej monarchie, najmä svojou skostnatelosťou a autoritárskym prístupom.

Čo sa týka možných východísk, rád by som zdôraznil, že podstata problému, teda nedostatok pracovných miest je systémovou chybou a jeho úplné, definitívne riešenie je v rámci existujúceho spoločensko-ekonomického systému nemožné. Sú možne len dočasné a čiastkové riešenia. Avšak aj tieto sú podmienené viacerými externými faktormi, netýkajúcimi sa priamo vzdelávacieho systému, predovšetkým úspechom Slovenska v medzinárodnej kapitalistickej súťaži, vývojom súčasnej hlbokej krízy kapitalizmu a pod.

Predovšetkým si je dobré uvedomiť reálne miesto Slovenska v rámci medzinárodnej kapitalistickej deľby práce, určiť si ťažiskové vzdelávacie odbory a nesnažiť sa kopírovať širokospektrálny systém vzdelávania veľkých západných krajín.

Je nevyhnutné opätovné zavedenie systému centrálneho plánovania počtu študentov prijímaných na jednotlivé študijné odbory, a síce v závislosti od reálnych potrieb a možností národného hospodárstva. Toto sa tak isto týka aj vytvárania a profilovania študijných odborov. Je neprípustné ponechať aj naďalej tieto otázky vo výhradnej kompetencii jednotlivých vysokých škôl, riadiacich sa svojimi partikulárnymi, egoistickými záujmami.

Zo strany štátu i spoločnosti ako celku je potrebná aktivita smerom k radikálnej zmene spoločenskej klímy a postoja voči vzdelaniu. Týka sa to napr. poradenstva potenciálnym uchádzačom o VŠ štúdium, ich motivácie smerom k študijným odborom s lepšími perspektívami na pracovnom trhu. Časť uchádzačov je potrebné motivovať k výberu alternatívneho vyššieho vzdelania neuniverzitného typu, prípadne kvalitného stredoškolského vzdelania, čo si samozrejme vyžiada dôkladnú prestavbu celého tohto typu škôl. Veľmi vhodné je obohatenie o typ škôl s vyšším stupňom prepojenia s praxou, napr. na spôsob systému „vyšších technických škôl“ známych z nemecky hovoriacich krajín. Tieto poskytujú študentom už počas štúdia veľmi úzke prepojenie s firemnou praxou a zvyšujú tak šance na úspešné uplatnenie svojich absolventov. Samozrejme, začať treba už od prestavby stredného vzdelávacieho stupňa, najmä obnovou systému stredných odborných škôl a odborných učilíšť.

Aj v rámci „tradičných“ univerzít by bolo vhodné uvažovať o sústredení vedeckého výskumu na vybrané pracoviská vysokých škôl a Akadémie vied, alebo alternatívne o zlúčení týchto dvoch inštitúcií či ich častí. Kvalitný a širokospektrálne zameraný výskum, na aký sme boli navyknutí z obdobia pred rokom 1989, si už dnešné Slovensko dovoliť nemôže. Je rozhodne lepšie akceptovať tento fakt, než pokračovať v absurdných pokusoch konkurovať vedeckými výstupmi popredným zahraničným univerzitám. Týmto spôsobom uvoľnené zdroje – materiálne, ľudské, časové – umožnia zlepšiť kvalitu výuky na vysokých školách.

Prirodzene, toto všetko je možné len za podmienky radikálnej prestavby súčasného organizačného systému vysokého školstva, prakticky paralyzujúceho akékoľvek snahy o pozitívnu zmenu. Akademické intrigy a zákopové pozičné boje, spolu s pokusmi o zasahovanie politiky do správy univerzít sú samozrejme celosvetovým fenoménom, charakteristickým pre akademické prostredie ako také, na Slovensku však už dosahujú priam neslýchané rozmery, ohrozujúce a paralyzujúce samotné fungovanie týchto inštitúcií. Preto je nevyhnutný jasný, prehľadný a efektívny systém ich fungovania a verejnej kontroly, zabraňujúci vytváraniu rôznych „akademických klík“ často prepojených s politikou, drancujúch zdroje určené na financovanie výuky a výskumu.

Záverom podotknem, že pri všetkých týchto čiastkových, praktických návrhoch na zlepšenie situácie, za nemenej dôležitú pokladám zmenu celospoločenskej klímy nielen ku vzdelaniu, ale aj a predovšetkým k samotnej práci. Mladým ľuďom je dnes umelo vštepovaný prostredníctvom masmédií a tzv. „mládežníckej kultúry“ ideál hedonizmu a záhaľky, neúcta k práci ako takej, snaha o rýchle zbohatnutie. Toto vedie potom k vyhľadávaniu zamestnaní, sľubujúcich bezpracný zisk a rýchly kariérny postup, preferovanie špekulatívneho zárobku. Ideálom sa stáva finančník či manažér, kým povolania spojené priamo s výrobou sa stávajú neatraktívnymi. Nehovoriac už ani o povolaní vedca, ktoré je dnes vyslovene predmetom výsmechu.

Musíme teda opustiť dnes v spoločnosti prevládajúci ideál zisku za každú cenu, alebo ako vravia bratia Češi, „nic nedělat – moc vydělat“. Som si samozrejme vedomý toho, že to odporuje základným princípom dnešného spoločenského zriadenia – kapitalizmu. Tým lepšie.

-LT-